Spravodajstvo 09.01.2026

Graf týždňa: Venezuela - viac ťažkých barelov na obzore, menšie napätie v „kyslom“ segmente

Po zásahu Washingtonu a zvrhnutí prezidenta Nicolása Madura sa otvára priestor, aby venezuelská ťažká/sírnatá ropa opäť vo väčšom prúdila do amerických komplexných rafinérií. Analytický dom Gavekal to rámcuje ako nové uplatnenie „Monroe/Donroe“ doktríny (James Monroe ako 5. americký prezident chránil Latinskú Ameriku pred cudzím vplyvom, Donroe – súčasný americký prezident Donald Trump – to robí tak, aby z toho USA ekonomicky profitovali) s pravdepodobným prospechom pre americké rafinérie a (ak príde kapitál) aj pre poskytovateľov služieb pre energetické firmy typu Schlumberger/Halliburton, no s výhradou, že pri cene približne 55 – 60 dolárov za ropu WTI nemusí prísť okamžitý investičný boom vo Venezuele, a to ani pri lokálnej politickej stabilite a zárukách Bieleho domu pre americké ťažobné firmy.

Aká je dnešná situácia: Produkcia vo Venezuele sa na konci roka 2025 pohybovala okolo 1,0 – 1,1 milióna barelov denne, čo je miestny viacročný vrchol po hlbokom prepade minulej dekády (historický pád a odraz pekne vidno na dlhom profile obdobia rokov 1920 – 2025). Prakticky to znamená návrat aspoň časti kapacity, ktorú zhltli dekády podinvestovania a kolaps infraštruktúry.

Kam Venezuela spadla a prečo na tom záleží: Krajina kedysi ťažila násobne viac (nad 3 milióny barelov denne, takže technický potenciál existuje), problémom boli skôr inštitúcie, údržba a kapitál. To je jadro „intervenčného“ argumentu, čo hovorí o tom, že ak sa prostredie odkloní od antitrhového socializmu, ktorý panoval v krajine viac ako dve dekády, úzke hrdlá sú riešiteľné kapitálom a servisom (čo však nemusí byť ihneď).

Realistické scenáre: Projekcie analytickej firmy Rystad počítajú s bázou blízko súčasných úrovní ťažby a s hornou trajektóriou k 2 miliónom barelov denne na začiatku 30. rokov a potenciálom až k 3 miliónom barelov denne v neskorších 30. rokoch pri priaznivej politike a veľkých investíciách. To zapadá do tézy, že krátkodobo pôjde skôr o „prílev dodatočných stoviek tisíc barelov denne“, nie o návrat na staré maximá s viac ako strojnásobením ťažby.

Toky do USA a Číny: Podiel USA na venezuelských exportoch je po rokoch pauzy opäť viditeľný, no stále menší než čínska vetva (vrátane „dark fleet“). Gavekal odhadoval, že presmerovanie barelov z Číny do USA by zlepšilo marže amerických rafinérií, kde práve tie sú nastavené na ťažšie vstupy a profitujú z cenového diskontu heavy/sour voči benchmarkom Brent/WTI.

Dopyt amerických rafinérií po ťažkej rope: Štruktúra amerického importu podľa API (veľký podiel heavy a medium zmesí, teda najmä ťažkých sírnatých) vysvetľuje, prečo má venezuelská ropná zmes pre USA strategickú hodnotu, keď vhodne dopĺňa ľahké bridlicové toky a zvyšuje výrobu nafty či leteckých palív v komplexných rafinériách na pobreží Mexického zálivu, ktoré sú (podobne ako napríklad slovenská rafinéria Slovnaft) optimalizované na spracovanie ťažkých zmesí.

Bezpečnostná sieť trhu: V rokoch 2024 – 2026 drží OPEC+ produkciu približne na 27 – 29 miliónov barelov denne a má k dispozícii prebytočnú kapacitu rádovo 3 – 4 milióny barelov denne (nad rámec neplánovaných výpadkov). Táto rezerva tlmí cenové šoky, takže prílev ďalších ťažkých barelov z Venezuely pôsobí na spready heavy–sweet skôr upokojujúco než destabilizačne.

Záver: Obnova venezuelskej ťažby ropy znamená pre USA významný importný zdroj kyslej ropy, ktorý bude priamo konkurenčne vplývať na kanadské rafinérie, ktoré taktiež exportujú svoju ropu vo veľkom do USA.

Graf 1: Produkcia Venezuely a dovoz venezuelskej ropy do USA podľa oblastí (v miliónoch barelov za deň)