Graf týždňa: Prepravcovia ropy a ázijské rafinérie zarábajú na úkor Ruska. Čiastočne
Príjmy ruského štátneho rozpočtu z exportu ropy klesli v úvode roka o 40 percent, čo je najmä výsledkom sankcií Západu za okupáciu Ukrajiny, ktoré prinútili Kremeľ predávať ropu so zľavou mimo niektorých pôvodných destinácií s potrebou priplatiť si za transport. Absolútne presné čísla, o koľko však Kremeľ naozaj prišiel, je pomerne náročné vypočítať, keďže časť straty dokáže Rusko zachytiť cez jemu blízke prepravné spoločnosti či obchodníkov. Najviac na protiruských sankciách však zarábajú indické a čínske rafinérie a operátori tankerov.
Pred vypuknutím vojny na Ukrajine sa diskont ruskej ropnej zmesi Urals pohyboval na úrovni pár dolárov voči severomorskému Brentu za barel. Po jej vypuknutí klesol miestami na vyše 30 dolárov, a to ešte pred zavedením sankcií Západu voči Rusku. Mnoho dovozcov či obchodníkov začalo uplatňovať samosankcie a z etického princípu odmietali ruskú ropu. Ruskú štátnu kasu to v tom čase až tak nebolelo pri trojciferných cenách ropy Brent až do konca minulého leta a možnosti stále dopravovať jej značnú časť z prístavov v okolí Petrohradu do geograficky blízkeho regiónu.
Graf 1: Diskont Uralsu voči Brentu
Zdroj: Statista.com
Situácia sa však z pohľadu ruských príjmov začala zhoršovať po vstupe embarga na dovoz ruskej ropy na Západ od začiatku decembra, zavedením cenových stropov, ako aj od februárového zákazu dovozu spracovaných produktov z nej. Navyše na prelome rokov začali klesať aj ceny ropy Brent pre obavy zo spomaľovania globálneho ekonomického rastu.
Rusko bolo nútené presmerovať svoje exporty mimo Európy, čo sa mu v podstate úplne podarilo, keď destináciami boli najmä Čína a India, ktorých import ruského čierneho zlata stúpol na rekordné úrovne. No len za cenu ponúknutia značnej zľavy z ceny, keď kupujúci vedeli, že Kremeľ nemá veľa iných možností, kam ropu predať (pri komplikovanosti okamžitého zatvorenia ropných vrtov a zásade neexistujúcich skladovacích kapacít). V januári sa špekulovalo o zľave na úrovni 15 – 20 dolárov za barel. Okrem toho Rusko muselo ponúknuť prepravcom aj príplatky za transport ropy voči štandardnému cenníku. Taxa podľa zákulisných informácií energetického trhu dosahovala úrovne 15 – 20 dolárov za barel, čo je podstatne viac ako pri preprave do Rotterdamu. A to už len preto, že z okolia Petrohradu trvá preprava do západoeurópskych prístavov len 3 – 4 dni, kým do Ázie približne päť týždňov. Výsledkom bolo, že ruskí exportéri inkasujú za doručenie ropy do ruských baltských prístavov ako Primorsk alebo Usť-Luga len necelých 50 dolárov (hlboko pod cenovým stropom), čo je medziročne menej o 42 percent, a len 60 percent z ceny Brentu.
Podľa Medzinárodnej energetickej agentúry takto Moskva prišla len v januári 2023 o osem miliárd dolárov pre všetky sankcie. Profitovali z toho najmä rafinérie a prepravcovia. Po zohľadnení prepravných nákladov totiž napríklad indické rafinérie kupovali Urals rádovo so spomínanou zľavou 15 dolárov. Pri importe 1,5 milióna barelov denne takto ušetrili mesačne približne 670 miliónov dolárov, keď následne predávajú spracovanú ruskú ropu za trhové ceny aj na Západ vrátane východného pobrežia Spojených štátov.
Ešte väčšie zlaté časy pritom vďaka preprave ruskej ropy zažívajú prevádzkovatelia tankerov. Trhové správy hovoria, že za tanker triedy Aframax so 700-tisíc barelmi ropy pri preprave z Primorsku do Ázie platia ruskí predajcovia približne 10,0 – 10,5 milióna dolárov. Náklady na cestu sú pritom odhadované rádovo na 0,5 – 1 milión dolárov. Teda na jednom tankeri sú schopní zarobiť za dva mesiace (cesta tam a späť s prázdnym tankerom) približne 10 miliónov dolárov. Na porovnanie, pred rokom stačilo ruskému predajcovi zaplatiť niečo vyše jedného milióna dolárov za rovnakú cestu.
Graf 2: Diskont ruskej ropy Urals v prístave Primorsk (biela) a diskont po započítaní dopravy do Indie (modrá). Z rozdielu profitujú operátori tankerov
Na druhej strane straty Moskvy nebudú až také veľké, ako sa uvádza, a k presným číslam bude náročné sa dopracovať. A to preto, že Kremeľ začal mať prsty aspoň čiastočne v každej časti reťazca obchodu s ropou (časť strát v reťazci tak dokáže zachytiť).
Väčšina ropy je prepravovaná ruskou štátnou firmou Sovcomflot, jej dubajskou dcérou Sun Ship Managment alebo prostredníctvom tieňovej flotily starších tankerov, o ktorých sa verí, že väčšinu z nich nejakým spôsobom kontroluje Kremeľ.
Okrem toho obchodníci s ropou už prestávajú byť veľké západné firmy ako Vitol či Trafigura a nahradili ich podozrivé firmy s domicilom v Dubaji ako Sunrise či Bellatrix, za ktorými bude tiež zrejme Moskva. Koniec koncov, v ostatných mesiacoch pôsobia ako agent pre ruský štátny gigant Rosneft.
Financovanie obchodu s ropou sa deje tiež najmä cez ruské alebo s Ruskom spriaznené banky a nevyužíva sa štandardný princíp akreditívov cez medzinárodné banky, kde je potrebná transparentná dokumentácia vrátane oficiálnych cien (na účely šetrenia uplatnenia cenových stropov). Preprava ruskej ropy má pritom tendenciu vyhnúť sa štandardnému západnému poisteniu a preferovať lokálne riešenia.
A napokon Rosneft ako ruská štátna firma je spoluvlastníkom niektorých indických rafinérií ako napríklad Nayara. Takže diskont pri nákupe ropy platí sčasti Rusko samo sebe.
Okrem tohto obchodného reťazca sa na ropnom trhu špekuluje, že sa zmiešava ruská a neruská ropa, z ktorej sa vytvorí zmes, ktorá sa tvári ako neruská, čo znamená, že sa na ňu neuplatňujú žiadne sankcie a nepredáva sa ani so zľavou či na úrovni cenového stropu. Niektoré špekulácie pritom hovoria, že môže dochádzať dokonca aj k tomu, že ruská ropa je prezliekaná priamo za neruskú, napríklad kazašskú, ktorá následne uniká akýmkoľvek sankciám.